Folia faunistica Slovaca (2008) 13 (10): 65-70

Morfometrické ukazovatele habitatu kamzíka vrchovského tatranského (Rupicapra rupicapra tatrica) v Nízkych Tatrách (stredné Slovensko)

Morphometrics index of Tatra chamois habitat (Rupicapra rupicapra tatrica) in Nízke Tatry Mts (central Slovakia)

Peter Bačkor

Katedra biológie a ekológie, Fakulta prírodných vied, Univerzita Mateja Bela, Tajovského 40, SK -97401 Banská Bystrica [backorp@fpv.umb.sk]

Prišlo (received): 16.12.2008; Akceptované (accepted): 19.12.2008; Vydané (published) online: 31.12.2008

Abstract

ñ top

I have studied in Nízke Tatry Mts morphometrics index such as cardinal points and slope of chamois (Rupicapra rupicapra tatrica Blahout 1972) habitat. Visual screen (n=240) and record of altitude and post processing GIS technologies was main method of research. Dominant chamois habitat cardinal points is north (25%) also NW and NE. In the summer season chamois prefer north and north-east, but in winter season change orientation to southern. Slope gradient 25-35° is optimal chamois summer and winter habitat (m=35.94%). Adult male prefer habitat use of north orientation, but adult female during the birth season use southern and low level slope. Gradient of slope analyses in the sex ratio is irrelevant. Herd of chamois mostly use north expositions. F-test analyses of variance the P>α (α=0.05) are all differences between sex ratio and habitat exposition are non significant.

Key words: GIS, cardinal points, slope gradient, bearing, Nízke Tatry Mts, Slovakia.

Úvod

ñ top

Kamzík sa v Karpatoch ako izolovaný glaciálny relikt a vysokohorský prvok fauny vyskytuje v dvoch poddruhoch. Vnútorné Východné a Južné Karpaty sú domovom kamzíka vrchovského karpatského (Rupicapra rupicapra carpatica Couturier, 1938) v pohoriach, Făgăraş, Parâng, Rodna a Retezat (Peréz et al. 2002). Vo vnútorných Západných Karpatoch sa vyskytuje kamzík vrchovský tatranský (Rupicapra rupicapra tatrica Blahout, 1972) v pohoriach Tatry (Západné, Vysoké a Belianske) a Nízke Tatry (Blahout 1976). Do druhého spomínaného pohoria sa v 70-tych rokoch 20. storočia uskutočnila reštitúcia kamzíka (Velič 1981). Hlavným motívom bola snaha o vytvorenie náhradnej a záložnej populácie (Šprocha 1971).

Atraktívnejším predmetom výskumu bol hlavne autochtóny kamzík v Tatrách o čom svedčia početnejšie a obsiahlejšie práce (napr. Blahout 1976, Janiga & Švajda 2002, Jamrozy et al. 2007). Ekológiou populácie v Nízkych Tatrách sa zaoberali hlavne Karč & Radúch 1978 a Radúch & Karč 1983, ktorí publikovali prvotné informácie o početnosti, migráciách, vplyve negatívnych faktorov ale nezabudli spomenúť aj prvotný ochranársky manažment. V roku 2007 vyšla bibliografia kamzíka v Nízkych Tatrách (Bačkor 2007). Žiadna práca však neuvádza podrobnú analýzu morfometrických ukazovateľov habitatu kamzíka v Nízkych Tatrách.

Cieľmi tejto prácu sú: i) zistenie dominantnej orientácie voči svetovým stranám a skolnitostného areálu kamzíka v rámci letného a zimného obdobia, ii) výskyt vekových skupín v jednotlivých orientáciách počas zimného a letného obdobia a iii) existujú nejaké signifikantné rozdiely vo využívaní orientácií vekovými skupinami.

Materiál a metódy

ñ top

Výsledky boli získavané z terénnych dát počas rokov 2001 až 2007. Lokalita výskumu je vymedzená v centrálnej časti Nízkych Tatier (Ďumbierske) týmito kótami: zo západu Chabenec (1955 m) na východ Štiavnica (2025 m), z juhu Skalka (1980 m) na sever Bôr (1880 m). Záujmová oblasť sa nachádza v týchto v štvorcoch databanky fauny Slovenska: 8370 a 8470 (www.dfs.sk). Geografické súradnice (48°56΄ N, 19°33΄ E). Biotop predstavujú subalpínske až alpínske ekosystémy so znakmi glaciálnej erózie. Terénny výskum pozostával z klasických faunistických metód ako vizuálne protisvahové pozorovanie za pomoci binokulárneho (12x50) a monokulárneho (25x50) ďalekohľadu. Hodnoty nadmorskej výšky boli získané z prístroja GPS GARMIN Etrex Venture. Spomínaná hodnota nadmorskej výšky bola braná vždy v aktuálnom čase a na jednej lokalite, tak aby sa predchádzalo duplicite. Analýza výsledkov t.j. zistenie orientácie a sklonu bolo vypočítané v softwarovom prostredí geografických informačných systémov (GIS). Metodika pre GIS spracovanie vychádza z digitálnych terénnych modelov, ktoré predstavujú model kľúčového rozhrania v krajine – georeliéfu (Miklós et al. 1997). Bližšia špecifikácia metodiky je uvedená v práci Bačkor et al. (2008). Pre potreby modelového územia z hľadiska expozície sú definované základné kategórie orientácie na: sever (S), juh (J), východ (V) a západ (Z) resp. ich logické kombinácie. Sklon reliéfu je rozdelený na kategórie: 0–7°, 7–15°, 15–25°, 25–35°, 35–45° a 45° a viac. Vekové kategórie a črieda je charakterizovaná podľa Blahout (1976) a Berducou & Bousses (1985). Vymedzenie letného obdobia je od apríla po november a zimného od decembra po marec kalendárneho roka, tak aby na letné obdobie pripadala sezóna pôrodu a na zimné obdobie ruji. Testovanie H bolo robené pomocou dvojvýberového F-testu pre rozptyl s pravdepodobnosťou α=0,05 pre všetky kombinácie vekových skupín. Jednotlivé orientácie boli ováhované nasledovne S (10), J (1), SV a SZ (7,5), V a Z (5) a JV a JZ (2,5).

Tab. 1. xxx.

Výsledky

ñ top

Na lokalite bolo urobených 240 záznamom o pozorovaní. Na letné obdobie pripadalo 161 záznamov a na zimu 79. V rámci orientácie voči svetovým stranám počas celého kalendárneho roka kamzík dominantne využíva prednostne severné orientácie s týmito hodnotami: S=25,00% (n=60), SV=19,17%, (n=46) a SZ=12,92% (n=31). Ostané orientácie sú zastúpené v týchto hodnotách: V=9,17% (n=22), JV=8,75% (n=21), J=10,42% (n=25). Najmenej sa kamzíky zdržiavajú v západných orientáciách Z=8,75% (n=21) a JZ=5,83% (n=14). Čo sa týka sklonitosti, kamzíky preferujú počas kalendárneho roka sklon 25-35° s hodnotou 35,42%, ďalej nasleduje sklon 34-45° (22,08%). Najmenej kamzíky využívajú sklon 7-15° s hodnotou 3,75% (pozri obr. 1).

Pri analýze orientácie počas letného obdobia kamzík prednostne využíva severné a východné orientácie (obr. 2). Najväčšie percentuálne zastúpenie je pri S (26,99%). Naproti tomu v zimnom období sa kamzík nachádza v SZ orientácii s hodnotou 16,67%. Južné orientácie sú oproti letnému obdobiu viacej preferované, hlavne J (17,86%) a JZ (7,14%), čo súvisí pravdepodobne s klimatickými podmienkami v severných orientáciách. Výsledky sklonitosti nevykazujú veľké odlišnosti v zistených premenných (obr. 3). Dominantným sklonitostným areálom počas zimy aj leta je 25-35°. V letnom období prevažujú vyššie sklonitosti ako 35-45° a 45° a viac. V kategórii 15-25° v zimné obdobie prevyšuje nad letným, čo dávam do súvisu s hľadaným potravinových zdrojov v menej extrémnejších stanovištiach hôľneho charakteru.

Pri analýze jednotlivých orientácii pri rôznych vekových kategóriách som zistil nasledovné rozdiely (pozri obr. 4). Samec najviac využíva prevažne severné orientácie SV (27,87%), SZ (18,03%) a S (16,67%). Dospelé samce sa zdržujú počas kalendárneho roka samotársky na svojich malých domovských okrskoch. Tieto okrsky menia len počas obdobia rozmnožovania a pridávajú sa k čriedam za účelom rozmnožovania. Pri samiciach dominujú tiež severné orientácie ale južné majú najväčšie zastúpenie z ostatných vekových kategórii. Hlavne J (26,32%) a JV (10,53%), čo súvisí s hľadaním miesta v období rodenia mláďat, ktoré sa väčšinou nachádzajú na teplejších južných svahoch hôľneho charakteru. Zhruba po dvoch týždňoch po narodení mláďat sa samice s juvenilom presúvajú na miesta, ktoré sú chránené pred predátorom a negatívnymi faktormi na severné expozície. Tato hodnota dosahuje u tejto kategórie maximálnu hodnotu S (26,87%). Toto správanie som v podmienkach Nízkych Tatier pozoroval v období od 8. apríla do 10. júna. Subadultné jedince sa zoskupujú do menších skupín a získané výsledky nepredstavujú hodnovernú vzorku (n=9) a SE=0,277. Táto veková skupina dosahuje maximálne hodnoty pri orientácii S (44,44%). Posledná veková kategória je črieda, kde sú zoskupené všetky ostatné spomínané kategórie okrem samca. Čriedy prevažne využívajú severné orientácie s hodnotami S (27,38%), SZ (14,29%) SV (11,90). Potom nasledujú Z a JV s rovnakou hodnotou 10,71%. Ostatné orientácie nevykazujú zaujímavé hodnoty. Pri analýze sklonitosti som nezistil žiadne relevantné rozdiely vo využívaný a zdržiavaný sa habitate s rôznym sklonom. Najväčšie zastúpenie je v sklone 25-35°. Ostatné údaje korešpondujú z predošlími výsledkami.

Pri testovaní rozdielov pravdepodobnosti vo využívaní habitatu roznych orientácií nevyšli žiadne signifikantné rozdiely v rozplyle medzi vekovými kategóriami, kedže P>α (obr. 5). Najnižšie hodnoty P má samec (samec a črieda P=0,0768). Samce počas kalendárneho roka žijú oddelene od čried a pridávajú sa k čriedam len v období ruje (november – december). To ale neznamená, že počas roka nemôžu využívať aj iné orientácie habitatov ako črieda. Najväčšie rozdiely P sú pri korelácii samca a samice. Je to dané podobnou separáciou počas roka ako už bolo vyššie naznačené.

Obr. 1. Sklonitosť habitatu počas letného a zimného obdobia.

Obr. 2. Porovnanie jednotlivých orientácií počas letného a zimného obdobia.

Obr. 3. Porovnanie jednotlivých sklonitostných areálov počas letného a zimného obdobia.

Obr. 4. Orientácia habitatu v jednotlivých vekových kategóriách.

Obr. 5. Hodnoty pravdepodobnosti pri korelácii jendotlivých vekových skupín.

Diskusia

ñ top

Habitat kamzíka v Nízkych Tatrách predstavujú veľhornatiny (veľmi silne až extrémne členité) ako uvádzajú Tremboš & Minár (2002). Južné svahy sú prevažne hladko modelované a sú prevažne hôľneho charakteru. Naproti tomu severné svahy majú extrémny sklon a sú poznačené ľadovcovou modeláciou. Z výsledkov vyplýva, že kamzíky viacej uprednostňujú severné orientácie nad južnými. Istá paralela sa dá hľadať v topickej viazanosti na prostredie (Blahout 1967, Radúch & Karč 1983). Naproti tomu južné orientácie sú z hľadiska klimatického a energetického výhodnejšie ako severné. Radúch & Karč 1983 uvádzajú, že kamzíky schádzajú na južnú stranu do 200 výškových metrov. Toto tvrdenie sa nezdá byť správne, pretože z mojich pozorovaní vyplýva, že počas zimného aj letného obdobia kamzíky schádzajú aj nižšie. Najnižšie mnou zaznamenaná hodnota nadmorskej výšky na južnej strane je 1310 m. (záver Vajskovskej doliny). Podobné informácie publikuje aj Kropil et al. (2006), ktorý uvádza že dominantným areálom kamzíka v Nízkych Tatrách sú alpínske lúky v južných orientáciách v okolí kót Poľany, Derešov, Krúpovej hole. Tieto miesta využíva predovšetkým na pastvu. Podobné zistenia uvádza aj Krčula (2004), ktorý až 48% (n=78) pozorovacieho času videl kamzíky na vysokohorskej lúke, čiže na južných orientáciách. Výskum kamzíka v oblasti Ďumbiera uskutočnil Majer (2004). Zistil, že samičie ako aj samčie čriedy využívajú prevažne južné oblasti Ďumbiera a Štiavnice (n=62). Opačné zistenia podávajú v záverečnej správe z projektu Finďo & Hammer (2005). Uvádzajú že kamzíky sa zdržiavajú na miestach, kde dominujú skalné útesy a bralá (42% všetkých pozorovaní). V tomto prípade by to zodpovedalo určite severným orientáciám, čo je porovnateľné aj týmito výsledkami. Kamzíky vyhľadávajú aj hrebeňové partie (zlom hrebeňu alebo vrcholové plošiny kót) Nízkych Tatier, hlavne počas letných mesiacov, v skorých raných až neskorých večerných hodinách hlavne za účelom termoregulácie, čo potvrdzuje aj Blahout (1976). Podobné výsledky orientácie habitatu kamzíka sú aj zo Španielskych Pyrenejí, kde dominantnou orientáciou v letnom období je práve sever (García-González & Hidalgo 1989). Čo sa týka sklonitostných areálov výsledky sa nedajú porovnať, pretože na Slovensku sa nenachádza žiadna práca s podobným zameraním. Podobný reliéf habitatu kamzíka majú Červené vrchy (Západné Tatry) na Slovensko-Poľskej hranici. Urbanik (1988) porovnával zastúpenie jednotlivých typov habitatu. Dominantným habitatom kamzíka boli svahy s rôznou sklonitosťou areálu s hodnotou 41,9% (n=144). Autor však bližšie nedefinuje sklonitosť. Ak zoberieme do úvahy podobnosť reliéfu tak sklon by bol v kategórii 25-35°, lenže bez bližšieho určenia k orientácii voči svetovým stranám. V pohorí Abruzzo (Taliansko) zistili Lovari & Consetino (1986) počas letného a jesenného (VII-XII) obdobia 74,8 percentnú viazanosť na otvorené južné lúčne habitaty. Spomínajú aj orientáciu resp. svahy so strmou expozíciou, ktorú kamzíky viacej vyhľadávajú počas zimných mesiacoch (65%, mesiace I-VI). V morfologických podmienkach tohto pohoria až do 65°. Tieto výsledky korešpondujú s mojimi nakoľko kamzíky počas zimy využívajú SV svahy s sklonom 25-35°.

Súčasný areál kamzíka sa nachádza na miestach, kde sa nachádza veľmi až extrémne členitý reliéf, ktorý bol často modelovaný ľadovcovou eróziou. Preto treba vyvrátiť aj dohady (Karč & Radúch 1978) o tom, že kamzík by sa v Nízkych Tatrách mohol vyskytovať aj mimo svojho terajšieho areálu napr. hlavný hrebeň po masív Prašivej, okolie Veľkého Gápľa. Tieto lokality sa nachádzajú na okrajoch areálu. Sú hôľneho charakteru a chýbajú skalné habitaty so sklonitosťou viac ako 35°. Na druhej strane je zaznamenaných množstvo migrácii mimo svojho referenčného areálu v Nízkych Tatrách resp. v pohoriach kde sa vyskytuje kamzík (Bačkor 2008).

Súhrn

ñ top

xxx.

Poďakovanie

ñ top

Na tomto mieste by som chcel poďakovať kolegovi Michalovi Klaučovi s pomocou pri GIS analýzach a ŠOP SR Správe Národného parku Nízke Tatry za podporu pri realizácii výskumu.

Literatúra

ñ top

Bačkor P, 2007: Bibliografia kamzíka vrchovského tatranského (Rupicapra rupicapra tatrica) v Nízkych Tatrách (stredné Slovensko). Lynx n.s. (Praha), 38: 119-128.

Bačkor P, 2008: Migrácie kamzíkov (Rupicapra rupicapra Linnaeus 1758) na Slovensku. Natura Carpatica, 49: 195-204.

Bačkor P, Klaučo M, Ondruš S, 2008: Rozšírenie svišťa vrchovského (Marmota marmota, Linnaeus 1758) v Nízkych Tatrách – časť 1. In: Adamec M, Urban P (eds): Výskum a ochrana cicavcov na Slovensku VII. Zborník referátov z konferencie (Zvolen 12.-13.10.2007). Štátna ochrana prírody SR, Katedra biológie a ekológie FPV UMB Banská Bystrica – in press.

Berducou C, Bousses P, 1985: Social grouping patterns of dense population of chamois in the Western Pyrenees National Park, France. In: Lovari S (ed.): The biology and managment of mountain ungulates. Croom Helm London: 166-175.

Blahout M, 1976: Kamzíčia zver. Príroda, Bratislava, 172 pp.

Finďo S, Hammer M, 2005: Chamois, wolves and bears of the Nízke Tatry mountains. Slovakia. Expedition report Biosphere expedition, Zvolen & Suffolk, 35 pp.

García-González R, Hidalgo R, 1989: Census and summer-autumn distribution of Pyrenean chamois in "Los Valles" National Hunting Reserve (Spain). In: C.I.C. (ed.). Symposium Chamois, Ljubljana 1988, Paris: 225-241.

Jamrozy G, Peksa L, Urbanik Z, Byrcyn WG, 2007: Kozica tatrańzská – Rupicapra rupicapra tatrica. (Tatra chamois). Tatrzański Park Narodowy, Zakopane, 336 pp.

Janiga M, Švajda J, (eds) 2002: Ochrana kamzíka. Správa Tatranského národného parku, Správa Národného parku Nízke Tatry, Výskumný ústav vysokohorskej biológie Žilinskej univerzity, Tatranská Štrba, Banská Bystrica & Tatranská Javorina, 262 pp.

Karč P, Radúch J, 1978: Poznámky k rozšíreniu a ekológii aklimatizovaných kamzíkov v Liptovskej časti Nízkych Tatier. Folia Venatoria, 8: 45–59.

Krčula R, 2004: Početnosť, rozšírenie a habitatové nároky kamzíka vrchovského tatranského (Rupicapra rupicapra tatrica) v centrálnej časti Nízkych Tatier. (ms), Diplomová práca, TU Zvolen, katedra OLP, Zvolen, 61 pp. [Depon. in SLD knižnica Zvolen].

Kropil R, Lešo P, Oriol E, Krčuľa R, Krupová Z, 2006: Výskum praktické aplikácie úloh vyplývajúcich z Programu kamzíka vrchovského tatranského (Rupicapra rupicapra tatrica) v podmienkach Národného parku Nízke Tatry. záverečná správa, TU Zvolen, 50 pp. [Depon. in Spáva NAPANT].

Lovari S, Consetino R, 1986: Season habitat selection and group size of the Abruzzo chamois (Rupicapra rupicapra ornata). Boll. Zool. 53: 73-78.

Mayer V, 2004: Výskyt a početnosť kamzíka vrchovského v centrálnej časti Nízkych Tatier. Diplomová práca. TU Zvolen, Katedra FEE Banská Štiavnica, Zvolen, 43 pp. [Depon. in SLD knižnica Zvolen].

Miklós L, Krcho J, Hrnčiarová T, Matečný L, Kozová M, 1997: Morfometrické ukazovatele reliéfu a ich účelnosť interpretácie pre plánovacie procesy. Banská Štiavnica: Nadácia katedry UNESCO pre ekologické vedomie, Banská Štiavnica, 85 pp.

Peréz T, Albornoz J, Domínguez A, 2002: Phylogeography of chamois (Rupicapra spp.) inferred from microsatellites. Mocelular Phylogenetics and Evolution, 25: 524-534.

Radúch J, Karč J, 1983: Súčasný stav a perspektívy kamzíčej populácie v Národnom parku Nízke Tatry. Zborník prác o Tatranskom národnom parku, 24: 61–82.

Šprocha J, 1971: Kamzíky vo Veľkej Fatre, Slovenskom raji a v Nízkych Tatrách. Poľovníctvo a rybárstvo, 23(5): 8–9.

Šprocha J, 1976: Úspešne sa aklimatizovali. Poľovníctvo a rybárstvo, 28(6): 7.

Tremboš P, Minár J, 2002: Morfologicko-morfometrické typy refiéfu. Pp. 90-91: In: Atlas krajiny Slovenskej republiky. MŽP SR, Bratislava, SAŽP Banská Bystrica, 342 pp.

Urbanik Z, 1988: Z badań nad ekologią kozici. Wierchy, 54: 229-232.

Velič E, 1981: Introdukcia kamzíkov v Nízkych Tatrách. Pp. 106-109. In: Annonymus (ed), Súčasný stav a perspektíva introdukovaných populácií kamzíka vrchovského na Slovensku. Dom Techniky ČSVTS, Banská Bystrica, 111 pp.

ñ top