Folia faunistica Slovaca (2010) 15 (13): 105-117

K poznaniu epigeickej fauny chrobákov (Coleoptera) jedľobučín Čergovského pohoria

To the knowledge of epigaeic beetles (Coleoptera) of fir-beech forests of the Čergovské pohorie Mts, Slovakia

Beáta Baranová¹ & Tomáš Jászay²

¹ Katedra ekológie, Fakulta humanitných a prírodných vied Prešovskej univerzity v Prešove, ul. 17. novembra 1, SK–081 16 Prešov [bbaranova@gmail.com]
² Šarišské múzeum, Radničné námestie 13, SK–085 01 Bardejov [tomasjaszay@nextra.sk]

Received: 3.3.2010; Accepted: 7.5.2010; Published: 12.10.2010

There are not many information about epigaeic beetles of fir-beech forests in the Čergovské pohorie Mts. However, fir-beech forests present most numerous type of forest habitats in researched area. After previous silviculture incidences, nowadays they present habitat well differentiated in their age and space structure. Investigation of beetles was carried out in seasons 2007 and 2008. Material was sampled by formalin pitfall traps situated on four trapping sites located in different altitudes on northeast orientated slope in Baranie and Podbaranie localities. Pitfall traps were picked off monthly. Study confirmed presence of 107 species belonged into the 22 families. Most numerous were families Carabidae and Staphylinidae. Most significant founded species were Agyrtes bicolor Laporte de Castelnau, 1840, Licinus hoffmannseggi (Panzer, 1797), Catops kirbyi kirbyi (Spence, 1815) and Tetratoma ancora Fabricius, 1790. Research confirmed dominancy of the class Coleoptera in the frame of epigaeic macrofauna. There were founded differences in species richness in association to local conditions, level of environment disruption as well as to different altitude.

Fir-beech forest, beetles, Coleoptera, Čergovské pohorie Mts, formaline pittfall traps.

Podľa dostupných literárnych údajov patrí skupina epigeických chrobákov v jedľovobukových porastoch Čergovského pohoria len k málo preskúmaným skupinám. Prehľad literárnych údajov o historickom výskume fauny chrobákov na území Čergovských vrchov nájdeme v práci Jászaya (1999). Štúdiom chrobákov javorových bučín a vrcholových lúk severnej časti pohoria sa zaoberá Jászay (l. c.). Jedľovobukové porasty pritom predstavujú veľmi zaujímavý typ biotopu jednak z hľadiska ich premeny v minulosti a následného samovývoja až po stupeň vekovo diverzifikovaných porastov prirodzeného typu, jednak z hľadiska ich ubúdania následkom ťažby nielen na Čergove, ale aj v celoslovenskom merítku. Samotné Čergovské pohorie je zaujímavé aj tým, že aj napriek jeho malej priemernej nadmorskej výške sa tu vyskytujú súbežne s horskými aj druhy subalpínskeho až alpínskeho stupňa. Výskum zameraný na epigeickú makrofaunu jedľobučiny s druhovou špecifikáciou radu Coleoptera preto prináša nové poznatky o druhovom zastúpení uvedeného radu a zároveň môže byť smerodajným pre voľbu ťažobných postupov v rámci pohoria so zreteľom na zachovanie bohato diverzifikovanej fauny chrobákov.

Čergov predstavuje flyšové pohorie tiahnuce sa približne v smere severozápad-juhovýchod, s výškovým rozpätím 340 až 1157 m n. m, s najvyšším vrcholom Minčol (1157 m n. m.). Pohorie patrí do oblúka vonkajších Západných Karpát a do podcelku Východné Beskydy. Územie je geologicky budované silne zvrásnenou flyšovou sekvenciou vonkajšieho flyšového pásma, južné okraje čiastočne bradlovým pásmom. Pôdny kryt tvoria hnedé lesné, prevažne štrkovité pôdy. Podnebie územia je na rozhraní medzi mierne chladným a chladným pásmom. V nižších polohách dosahujú januárové teploty –3 až –7,2 °C, júlové teploty 13 až 16 °C. Priemerný úhrn zrážok je 600 až 850 mm. Pohorie predstavuje hornaté, z 50% zalesnené územie (zdroj SOVS SK). Pôvodnou vegetáciou bol bukový les, v súčasnosti dominujú jedľové bučiny a bučiny, v predhoriach miestami dubo-bučiny. Vzácne sa vyskytujú javorové bučiny, potočné jelšiny, lipovo-javorové a jaseňovo-javorové porasty. Charakteristickým krajinotvorným prvkom sú vrcholové a svahové, z veľkej časti neobhospodarované horské lúky. Okraje územia sú v predhoriach prevažne odlesnené lúkami, pasienkami a ornou pôdou. Napriek pomerne malej nadmorskej výške je Čergov charakteristický vysokým zastúpením typických montánnych a subalpínskych druhov. Pohorie je významným terestrickým biokoridorom umožňujúcim migráciu západokarpatských druhov (zdroj NECONET).

Materiál bol zbieraný v rámci štyroch stacionárov v jedľovobukovom lesnom poraste v Čergovskom pohorí. Skúmaný porast sa nachádza na pravom, severo- až severovýchodne orientovanom svahu vrchu v 21°07´ a 21°09´ sev. šírky a cca 49°11´ a 49°10´ východnej dĺžky. Vrch sa tiahne od rozdeľovníka modrej a žltej turistickej značky v nadmorskej výške 682,8 m n. m. po vrchol Lysá (1067,9 m n. m.) oblasťou Podbaranie a Baranie. Celkové prevýšenie je 385,1 výškových metrov. Časť zvoleného svahu prebieha súbežne s modrou turistickou značkou (Podbaranie – Lysá – Drienica), ktorá ho vo vrcholových partiách priečne križuje. Vrcholom prechádza lesná zvážnica, v závere doliny, ktorú vytvára s protiľahlým vrchom preteká lesný tok. Lesný porast tvorí jedľobučina (Abieto-fagetum) s ojedinelým výskytom jedincov Acer pseudoplatanus a Picea abies. Porast bol v čase výskumu súvislý, bez holorubov, jedľobučinu na jednom mieste striedal monokultúrny porast Betula pendula. Porast je výrazne vekovo a štrukturálne diferencovaný, vek najstarších jedincov bol odhadom stanovený na 90 až 100 rokov. Podklad tvorí skalná sutina s nárastmi machov a bohatým listovým opadom s prímesou ihličia. Prítomné sú stojace i spadnuté odumreté kmene stromov. V bylinnom podraste sú zastúpené Asarum europaeum, Dentaria enneaphyllos, Dryopteris filix-mas, Glechoma hederacea a Pulmonaria officinalis. Stacionáre boli rozmiestnené tak, aby rozdiel medzi za sebou nasledujúcimi stacionármi bol minimálne 100 výškových metrov. Stacionár 1 (Obrázok 1) sa nachádzal v nadmorskej výške 1043 m n. m. (49°9,893' N; 21°8,529' E – súradnice GPS) v blízkosti vrcholu Lysá. Stacionár predstavuje cíp porastu ohraničeného lyžiarskymi svahmi. Stacionár 2 (Obrázok 2) sa nachádzal v nadmorskej výške 938 m n. m. (49°10,320' N; 21°8,165' E) v blízkosti vrcholovej zvážnice. Stacionár 3 (Obrázok 3) sa nachádzal v nadmorskej výške 796 m n. m. (49°10,407' N; 21°8,441' E) v závere doliny a blízkosti lesného toku. Stacionár 4 (Obrázok 4) sa nachádzal v nadmorskej výške 691 m n. m. (49°10,970' N; 21°8,503' E) v závere doliny, blízkosti lesného toku a údolnej zvážnice. Pre zber materiálu epigeickej makrofauny a chrobákov bola zvolená metóda formalínových zemných pascí. Pasce boli v rámci stacionárov exponované v celkovom počte 5 kusov, umiestnené podľa štvorcovej schémy s jednou stredovou pascou, vo vzájomnej vzdialenosti cca 1,5 metra, opatrené ochrannou strieškou. V rámci stacionárov 1, 2, 3 boli pasce založené a exponované od 22.4.2007, v rámci stacionára 4 od 13.5.2007. Počas obdobia medzi výberom pascí v októbri a novembri 2007 došlo v rámci stacionára 4 k zničeniu pascí následkom sťahovania dreva po ťažbe z vyššie položenej časti porastu. Výber pascí bol vykonávaný približne v mesačných intervaloch, v termínoch 13.5., 15.6., 15.7., 12.8., 13.9., 14.10., 23.11.2007, 27.4. a 18.5.2008. V sezóne 2007 boli pasce exponované celkovo 214, v sezóne 2008 celkovo 139 dní. Získaný materiál bol vytriedený do radov, rad Coleoptera bol vytriedený do čeľadí a druhov.

Z celkového počtu druhov boli pre skúmané územie 3 eudominantné, 2 dominantné, 5 subdominantných, 9 recedentných a 88 subrecedentných (Tabuľka 2). Troma najpočetnejšími a zároveň eudominantnými druhmi v rámci skúmanej oblasti boli Anoplotrupes stercorosus – druh rozšírený v Európe, Kaukaze a na západnej Sibíri, obývajúci v lesy a ich okraje, pastviny, vyskytujúci sa na truse zvierat, človeka, v zdochlinách a hnijúcich hubách (Jászay 2001), Carabus linnaei – montánny druh východných Álp, Českého masívu a Karpát, v rámci Slovenska obývajúci lesy horských masívov (Hůrka 1996) a Pterostichus burmeisteri druh rozšírený na juhu strednej Európy a severnom Balkáne, hojný v lesoch nížin až hôr, častý tiež v pahorkatinách. Zo zoogeografického hľadiska bol v rámci skúmanej oblasti zistený výskyt siedmich karpatských taxónov: Carabus arvensis carpathus, C. auronitens escheri, C. coriaceus rugifer, C. glabratus glabratus, C. iregularis montandoni, Cychrus caraboides caraboides, Leistus piceus piceus a osem taxónov charakteristických pre územie Karpát: Carabus irregularis montandoni, C.obsoletus, Trechus pulpani, Trichotichnus laevicollis, Pterostichus pilosus, P. foveolatus, Rhinomias forticornis a Plinthus tischeri. K druhom s východokarpatským rozšírením patrí Omiamima hanaki, alpsko-karpatským rozšírením Carabus arvensis carpathus, C. linnaei, Pterostichus unctulatus, Donus ovalis, Plinthus sturmi, Quedius cincticollis. Väčšina druhov je palearktických, Oxypoda spectabilis severopalearktický, Glischrochilus hortensis východopalearktický, Sciodrepoides watsoni holarktický druh. V rámci vertikálneho rozšírenia prevládajú v skúmanej oblasti montánne druhy: Carabus linnaei, Trechus pulchellus, Otiorhynchus scaber, Anthobium melanocephalum, Eusphalerum limbatum limbatum, Tachinus proximus, vyskytujú sa tu aj druhy zasahujúce do alpínskeho pásma hôr: Carabus glabratus glabratus, Pterostichus foveolatus, Ocypus macrocephalus, Quedius cincticollis. Z hľadiska viazanosti druhov na prostredie prevládajú lesné, menej zastúpené sú eurytopné druhy. Viaceré zo zistených druhov sú saproxylické: Acalles camelus, Hylecoetus dermestoides, Acidota cruentata, Sphaerites glabratus, či zriedkavý Rhyncolus elongatus. Z trofického hľadiska prevládajú karnivory (Carabidae, Staphylinidae), ďalej sú zastúpené polyfágy (Curculionidae), kadáverikoly a detrikoly (Leiodidae, Nitidulidae, Silphidae, rody Philonthus, Quedius, Othius, Omalium, Tachinus, eudominantný Anoplotrupes stercorosus). Porovnaním výsledkov pre jednotlivé stacionáre najvyššiu početnosť čeľadí a druhov chrobákov vykazoval stacionár 3, najnižší počet čeľadí a druhov chrobákov bol zistený na stacionári 4 (Tabuľka 3, Obrázok 5).

Na základe hodnôt druhovej identity (Sörensenov index) možno konštatovať, že najvyššiu mieru vzájomnej podobnosti vykazoval stacionár 2 a stacionár 4, najnižšiu stacionár 3 a stacionár 4 (Tabuľka 4). Vzájomná miera druhovej podobnosti ostatných stacionárov sa pohybovala v rozpätí 51–60%. Najvyšší index diverzity vykazoval stacionár 3, najnižší stacionár 1 (Tabuľka 5). Zhluková analýza (Obrázok 6) poukazuje na vysokú podobnosť stacionára 2 a 4, ktoré sú odvodené od stacionára 1. Výsledky tiež poukazujú na výraznú odlišnosť stacionára 3.

Chrobáky dosiahli počas sezóny 2007 jedno populačné maximum, na stacionároch 2, 3 a 4 v júni a na stacionári 1 v júli (Obrázok 7). Následne vykazovala početnosť radu až do októbra rovnomerne klesajúci trend. Posun aktivity v súvislosti so stúpajúcou nadmorskou výškou možno tiež pozorovať u troch eudominantných druhov, kde u Anoplotrupes stercorosus a Carabus linnaei bol najvyšší počet jedincov v rámci stacionárov 2, 3, a 4 zachytený v júni, v rámci stacionára 1 v júli. U druhu Pterostichus burmeisteri možno pozorovať v rámci stacionárov 2 a 3 (s výnimkou stacionára 4, kde údaje o zbere z mája 2007 chýbajú) počas sledovaného časového obdobia najvyššiu aktivitu v máji oboch sledovaných sezón, počas sezóny 2007 posun aktivity v rámci stacionára 1 do júna (Tabuľka 6). Porovnaním údajov o početnosti chrobákov z mája 2007 a 2008 (Tabuľka 3) vyplýva, že počet jedincov bol v roku 2008 pre skúmané územie jeden a pol násobne, v rámci jednotlivých stacionárov o polovicu až štvornásobne nižší v porovnaní so sezónou 2007.

Z porovnania početnosti všetkých radov vyplýva, že rad Coleoptera predstavuje v rámci skúmaného biotopu dominantnú skupinu epigeickej makrofauny (Tabuľka 1). Aj napriek výraznej dominancii možno predpokladať, že celková početnosť a druhové zastúpenie radu v rámci skúmaného biotopu a územia sú vyššie, keďže použitý typ zberovej metódy umožňuje zachytiť predovšetkým epigeické formy Coleoptera (Majzlan 1998). Výsledky boli na úrovni druhového zastúpenia v rámci sledovaného územia porovnávané s výsledkami práce Jászaya (1999). Sörensenov index druhovej identity bol pre porovnávané lokality 38%, čo bolo s najväčšou pravdepodobnosťou podmienené odlišným typom skúmaného biotopu (javorové bučiny Čergovského Minčolu). Výsledky boli tiež porovnávané s výsledkami práce Majzlana (1998), z dôvodu, že išlo o jeden z mála literárnych údajov o zastúpení chrobákov v jedľobučine. Hodnota Sörensenovho indexu 2% však poukazuje na vysoké rozdiely v zložení spoločenstva chrobákov pravdepodobne z dôvodu odlišného typu substrátu (flyš / vápenec).

Zastúpenie všetkých trofických skupín reflektuje vyrovnanosť cenózy na úrovni trofických vzťahov. Výskyt zistených druhov zo zoogeografického hľadiska súhlasí s literárnymi údajmi. Výskyt druhov taktiež korešponduje s literárnymi údajmi o ich bionómii. Výnimkou bol len nález Othiorhynchus niger, ktorý je v literatúre uvádzaný ako hojný horský druh smrečín (Hůrka 2005). Zaujímavý je nález Lesteva longoelytrata, v literatúre uvádzaného ako druh mokradných stanovíšť (Jászay 2001). Z faunistického hľadiska je zaujímavý nález Licinus hoffmannseggi, vzácneho montánneho, až alpínskeho druhu uprednostňujúceho vápenatý podklad (Jászay 2001). Pozoruhodný je nález druhu Tetratoma ancora – mycetofágneho silvikola žijúceho na drevokazných hubách Corticium spp. najmä na Fagus silvatica a Catops kirbyi kirbyi, vzácneho druhu nekrofila. Ďalším pozoruhodným druhom je Agyrtes bicolor – druh vyskytujúci sa vo vyšších polohách, žijúci pod kôrou hnijúcich pňov a kmeňov, živiaci sa larvami Bibio marci. Uvedený atlantický druh je na území Slovenska známy z niekoľkých lokalít (Šustek 1981). Zaujímavá je aj vysoká početnosť chráneného druhu Carabus auronitens escheri, C. glabratus glabratus a Cychrus attenuatus. Vysokú početnosť Nicrophorus vespilloides odôvodňujeme úchytom a následným úhynom zástupcov Micromammalia do pascí a z uvedeného dôvodu nepovažujeme tento údaj za objektívny. Bohaté zastúpenie montánnych druhov a zastúpenie druhov zasahujúcich až do alpínskeho pásma hôr (Carabus linnaei, Trechus pulchellus, Otiorhynchus scaber, Anthobium melanocephalum, Eusphalerum limbatum limbatum, Ocypus macrocephalus, Tachinus proximus, Carabus glabratus glabratus, Pterostichus foveolatus) poukazuje na montánny charakter skúmaného územia aj napriek jeho malej priemernej nadmorskej výške podobne ako v práci Jászaya (1999). Vysoká početnosť čeľade Carabidae a Staphylinidae indikuje vhodné vlhkostné pomery v rámci sledovaného biotopu. Výskyt druhov ako Carabus irregularis montandoni, Cychrus attenuatus, C. caraboides caraboides, Nebria brevicollis, Bolitobius castaneus, Omalium rugatum viazaných na pôvodné, až pralesovité typy lesných biotopov, ako aj dominancia čeľadí Carabidae a Staphylinidae, ktoré sú považované za bioindikátory zachovalosti, či naopak narušenosti prostredia indikuje prirodzený charakter skúmaného biotopu a jeho zachovalosť z pohľadu antropogénnych zásahov. Bohaté zastúpenie taxónov charakteristických pre územie Karpát, ako aj dominancia stenotopných silvikolov indikujú autochtónny charakter prítomnej fauny chrobákov.

Vyššie uvedené údaje poukazujú na to, že aj keď boli v minulosti v skúmanom biotope vykonané antropogénne zásahy (výrub, pozmenenie drevinovej štruktúry), po ponechaní porastu v bezzásahovom režime, alebo tzv. „hands free management“ po dostatočne dlhú dobu (cca 90–100 rokov) dochádza k obnove prirodzených podmienok a to k prirodzenej vekovej diverzifikácii porastu a s tým úzko súvisiacej diverzifikácii prostredia, mikrohabitatov, teplotných, svetelných a mikroklimatických podmienok podmieňujúcich výskyt druhovo bohatého spoločenstva Coleoptera. Naopak, substitúciou pôvodného lesného porastu smrekovou monokultúrou dochádza napr. k nezvratnej zmene spoločenstiev Carabidae, ku ktorých obnove dôjde až po odhadovanom období 50 rokov (Elek et al. 2001). Absencia odumretého dreva v jednovekých porastoch ochudobňuje celkovú faunu chrobákov až o jednu pätinu (Kirby & Drake 1993). Pre heliofóbne lesné spoločenstvá bystruškovitých je zatienenie priamo ovplyvňujúce vlhkostné pomery skrz zníženú evaporáciu a vysušovanie hrabanky jedným z limitujúcich faktorov ich výskytu. Veľkoplošným odlesnením dochádza k radikálnej zmene teplotných, vlhkostných a svetelných pomerov, čo môže mať na lesné spoločenstvá Carabidae vysoko deštruktívny, až letálny účinok. Zasiahnuté jedince nie sú následkom nízkej migračnej schopnosti a obmedzenej schopnosti lietať schopné uniknúť do prípadných vzdialených zachovalých častí porastov pričom k úhynu jedincov dochádza aj použitím samotných ťažobných mechanizmov. Odlesnená plocha je následne osídľovaná spoločenstvami otvorených stanovíšť. Tento jav sa však so stúpajúcou nadmorskou výškou následkom pozitívnejšej vodnej bilancie zmierňuje (Šustek 2005). Pre zachovanie bohatých lesných spoločenstiev Coleoptera je preto v rámci voľby ťažobných postupov potrebné uplatňovať taký spôsob ťažby, ktorý nepôsobí na lesný biotop deštruktívne v celom jeho rozsahu. Z tohto hľadiska sa ako ideálny javí tzv. výberkový spôsob s dôrazom na ponechanie dostatočného množstva odumretého dreva v ťažobnom poraste. Podľa Zacha & Holecovej (1998) môže dokonca takýto spôsob ťažby podmieniť diverzifikáciu prostredia následkom vyššieho presvetlenia s následným zvýšením počtu prítomných druhov. Nemenej dôležité je zachovanie kontinuity obhospodarovaných častí lesného porastu s časťami v bezzásahovom režime (tzv. intaktné územia), ktoré predstavujú pre druhy z narušenej časti akési únikové refúgium.

Na základe porovnania výsledkov z jednotlivých stacionárov možno úsúdiť, že najbohatším z hľadiska početnosti a druhového zastúpenia Coleoptera bol stacionár 3 a najchudobnejším stacionár 4. Stacionár 4 sa vyznačuje podmienkami veľmi podobnými stacionáru 3 (údolný charakter, blízkosť lesného toku). V jeho blízkosti však od júla 2007 dochádzalo k približovaniu drevnej hmoty po ťažbe z vyššie položenej časti porastu, ktoré spôsobilo predovšetkým výrazné narušenie pôdneho krytu. Predpokladáme, že práve uvedený negatívny zásah do prostredia bol hlavným z faktorov, ktoré podmienili redukciu početnosti a druhovej bohatosti epigeických Coleoptera. Stacionár 3 sa nachádzal v závere doliny, kde dochádza len k malému pohybu ľudí a zatiaľ nebola táto oblasť výraznejšie poznačená antropogénnymi zásahmi. Údolný charakter, rôznorodosť prostredia, prítomnosť odumretého dreva, blízkosť lesného toku a pravdepodobne inverzný charakter klímy podmieňujú vhodné vlhkostné a mikroklimatické podmienky a tým aj výskyt bohatej fauny Coleoptera. Výrazná odlišnosť od ostatných stacionárov bola podmienená výskytom druhov, ktoré boli zachytené výlučne v rámci uvedeného stacionára (Byrrhus pilula, Carabus arvensis carpathus, Leistus piceus piceus, Pterostichus aethiops, Cis sp., Latridius cf. minutus, Acalles hypocrita, Donus ovalis, Polydrusus sp., Catops coracinus coracinus, C. kirby kirbyi, C. tristis tristis, Epuraea sp., Omosita depresa, Phosphuga atrat atrata, Silpha carinata, Acidota cruentata, Anthobium atrocephalum, Domene scabricollis, Lesteva longoelytrata, Liogluta microptera, Omalium rugatum, Bisnius fimetarius, Quedius cinctus, Q. collaris, Tachinus laticollis, Tetratoma ancora). Uvedené výsledky poukazujú na rozdiely v zastúpení druhov pri porovnaní jednotlivých stacionárov. Zatiaľ čo počet jedincov eudominantného Anoplotrupes stercorosus bol najvyšší v rámci stacionára 1, s klesajúcou nadmorskou výškou jeho početnosť klesala, pričom v rámci stacionára 4 bol zastúpený len 7 exemplármi za celé skúmané obdobie. Naopak, početnosť Abax parallelepipedus, ktorý bol druhým najpočetnejším druhom v rámci stacionára 4 so stúpajúcou nadmorskou výškou klesala, pričom jeho výskyt nebol v rámci stacionára 1 vôbec zaznamenaný, podobne ako u druhov Molops piceus piceus, Abax ovalis či Oiceoptoma thoracica. Podobnú výraznú dominanciu v rámci jedného stacionára vykazovali taktiež Strophosoma melanogrammum (stac. 1), Pterostichus pilosus (stac. 2) či Pterostichus oblongopunctatus a Philonthus decorus (stac. 3). Na základe uvedených výsledkov možno konštatovať, že aktivitu a distribúciu chrobákov v rámci prostredia lesných biotopov ovplyvňuje množstvo mikrohabitatov vrátane odumretého dreva, rôznorodosť prostredia, nadmorská výška, lokálne mikroklimatické podmienky a narušenosť, či naopak zachovalosť prostredia. Posun populačného maxima radu ako aj maxima troch eudominantných druhov v rámci stacionára 1 do nasledujúceho mesiaca v porovnaní s ostatnými stacionármi predpokladáme z dôvodu teplotných zmien v súvislosti s vyššou nadmorskou výškou.

Práca opisuje výsledky prieskumu epigeickej makrofauny vybranej jedľobučiny v Čergovskom pohorí s druhovým určením radu Coleoptera v sezónne 2007 a 2008. V uvedenom období boli v rámci štyroch stacionárov umiestnených v rozličnej nadmorskej výške na severovýchodne orientovanom svahu exponované formalínové zemné pasce (5 ks, mesačný interval výberu). V rámci skúmaného územia bola potvrdená prítomnosť dvanástich skupín epigeickej makrofauny a dominancia radu Coleoptera. V rámci skúmaného územia bol zistený výskyt 107 druhov Coleoptera patriacich do dvadsiatichdvoch čeľadí. Druhovo najpočetnejšou bola čeľaď Staphylinidae (32 sp.). Druhou najpočetnejšou čeľaďou bola čeľaď Carabidae (29 sp.), ďalej čeľade Curculionidae (13 sp.), Leiodidae (7 sp.), Silphidae (5 sp.) a Nitidulidae (4 sp.). Ostatné čeľade boli zastúpené jedným druhom. Troma najpočetnejšími a zároveň eudominantnými druhmi v rámci skúmaného územia boli Anoplotrupes stercorosus, Carabus linnei a Pterostichus burmeisteri. K faunisticky významným patril nález druhov Agyrtes bicolor, Licinus hoffmannseggi, Catops kirbyi kirbyi a Tetratoma ancora. Na základe získaných výsledkov možno konštatovať, že narušenosť, či naopak zachovalosť prostredia, ako aj množstvo mikrohabitatov vrátane odumretého dreva je významným faktorom ovplyvňujúcim výskyt a distribúciu Coleoptera v rámci prostredia lesných biotopov. Bližšia identifikácia získaného materiálu na úrovni druhov v ostatných skupinách odchytenej epigeickej makrofauny môže prispieť k bližšiemu poznaniu fauny bezstavovcov skúmaného typu biotopu, ako aj sledovaného územia.

Poďakovanie za cenné pripomienky patrí doc. RNDr. Ľubomírovi Panigajovi, CSc. z Ústavu biologických a ekologických vied Prírodovedeckej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach.

Elek Z, Magura T & Tóthmérész B, 2001: Impacts of non-native Norway spruce plantation on abundance and species richness of ground beetles (Coleoptera: Carabidae). Web Ecology 2: 32–37.

Hůrka K, 1996: Carabidae České a Slovenské republiky. Kabourek, Zlín, 565 pp.

Hůrka K, 2005: Brouci České a Slovenské republiky. Kabourek, Zlín, 390 pp.

Jászay T, 1999: Chrobáky (Coleoptera) NPR Čergovský Minčol. Natura Carpatica, 40: 127–142.

Jászay T, 2001: Chrobáky (Coleoptera) národného parku Poloniny. ŠOP SR Banská Bystrica, Správa národného parku Poloniny Snina, 234 pp.

Kirby KJ & Drake CM, 1993: Introduction, 4. In: Kirby KJ & Drake CM: Dead wood matters: the ecology and conservation of saproxylic invertebrates in Britain. Proc. British Ecological Society Meeting, Dunham Massey Park, English Nature, 105 pp.

Majzlan O, 1998: Chrobáky (Coleoptera) okolia masívu kľaku v lúčavskej Malej Fatre. Folia faunistica Slovaca, 3: 65–75.

Šustek Z, 1981: Klíče k určování hmyzu 2. Mrchožroutovití Československa (Coleoptera, Silphidae). Zpr. Českoslov. Společ. ent., Praha, 47 pp.

Šustek Z, 2005: Bystruškovité (Coleoptera, Carabidae) a ich reakcie na zmeny vegetačného krytu vo vysokohorských ekosystémoch. Folia faunistica Slovaca, 10 (5): 19–22.

Zach P & Holecová M, 1998: Saproxylické chrobáky (Coleoptera) v prírodnom a hospodárskom lese: odchyty do nárazových lapačov. Folia faunistica Slovaca, 3: 97–106.