V Zámockom parku bolo v hniezdnom období v rokoch 2007 až 2009 zistených 27 nidifikantov. Rôznorodosť a bohatá štruktúra vegetácie na tejto lokalite umožnila zastúpenie všetkých reprodukčných priestorov. Najviac druhov využívalo pre reprodukciu koruny stromov (12 druhov), z čoho 6 druhov hniezdilo aj v krovinách. Za nimi nasledovali v počte druhov dutinové hniezdiče (8 druhov). Jeden pár Cyanistes caeruleus hniezdil v roku 2009 aj v lampe. Eudominantné na tejto lokalite boli 4 druhy (Fringilla coelebs – priem. 1,74 p/ha, 14,98 %, Turdus merula (obrázok 5) – priem. 1,54 p/ha, 13,26 %, Serinus serinus – priem. 1,3 p/ha, 11,23 %, Carduelis chloris – priem. 1,21 p/ha, 10,45 %) a dominantné 2 druhy (Sturnus vulgaris, Sylvia atricapilla). Najpočetnejšia bola skupina subrecedentov (8 druhov). Zámocký park dosahoval najvyššiu hodnotu Shanonovho indexu (H' = 2,75) a vysokú hodnotu vyrovnanosti (E = 0,83), čo poukazuje na relatívne najprirodzenejšie prírodné prostredie málo narušené ľudskou činnosťou.

Obrázok. 5. Samička drozda čierneho s mláďatami (22. apríl 2008).

Na Borníku bolo počas troch hniezdnych období zaznamenaných 21 hniezdiacich druhov vtákov. Nachádza sa tu veľa starých stromov s množstvom dutín vhodných pre dutinové hniezdiče, ktoré tu aj dominovali. Bolo tu pozorovaných 10 druhov, čo je najviac zo všetkých lokalít. Koruny stromov využívalo 7 druhov nidifikantov, z nich 5 hniezdilo aj v krovinách. K eudominantom na tejto lokalite patrili, tak ako aj v Zámockom parku, Turdus merula, Fringilla coelebs (oba priem. 1,73 p/ha, 11,40 %), Carduelis chloris a Serinus serinus (oba priem. 1,53 p/ha, 10,09 %), dominantných druhov bolo 5 druhov (Parus major, Sylvia atricapilla, Sturnus vulgaris, Phylloscopus collybita, Turdus philomelos). Najviac druhov patrilo do skupiny subrecedentov (7 druhov). Aj na Borníku bola zistená vysoká hodnota druhovej pestrosti (H' = 2,70) a najvyššia hodnota vyrovnanosti (E = 0,89), čo svedčí tak isto o relatívne prirodzenom biotope.

Na veľkom cintoríne hniezdilo počas troch rokov 18 druhov vtákov, pričom výrazne dominovali korunové hniezdiče (9 druhov). Päť z nich využívalo aj krovinatý porast. Na tejto lokalite boli zaznamenané 3 druhy, ktoré našli vhodné podmienky aj v umelo vytvorenom reprodukčnom priestore. V budove krematória každý rok zahniezdilo niekoľko párov Passer montanus a hniezdil tu aj Phoenicurus ochruros. Po všetky tri roky bolo pozorované hniezdenie jedného páru Parus major v otvore stĺpu lampy, ktorá tu nahrádzala chýbajúce dutiny. Eudominantné druhy tejto lokality boli Carduelis chloris (priem. 2,94 p/ha, 27,52 %), Turdus merula (priem. 2,55 p/ha, 23,85 %) a Serinus serinus (priem. 1,72 p/ha, 16,06 %), dominantné boli 2 druhy (Fringilla coelebs, Turdus philomelos). Na tejto lokalite bola zaznamenaná nízka hodnota Shanonovho indexu (H' = 2,12) a najnižšia hodnota equitability (E = 0,76).

Malý cintorín svojou malou rozlohou ale aj chudobnejšou vegetáciou poskytoval možnosti na zahniezdenie iba malému počtu druhov (11). Okrem vodného prostredia tu vôbec neboli pozorované druhy reprezentujúce povrchovú etáž. Z rastlinstva tu boli najviac zastúpené stromy a teda aj najviac druhov na tejto lokalite hniezdilo v ich korunách (6 druhov). V starých pagaštanoch bolo niekoľko dutín, a tak sa tu vyskytli aj 3 druhy dutinových hniezdičov. Eudominantné boli 2 druhy (Carduelis chloris, Serinus serinus – oba priem. 4,23 p/ha, 23,57 %) a dominantné 4 druhy (Turdus merula, Streptopelia decaocto, Carduelis carduelis, Phoenicurus ochruros). Úplne tu chýbali recedentné druhy a do skupiny subrecedentov patril iba 1 druh Sylvia atricapilla. Aj na malom cintoríne bola zaznamená nízka hodnota druhovej diverzity (H' = 2,11), ale hodnota vyrovnanosti bola spolu s Borníkom najvyššia (E = 0,89). Nízke hodnoty druhovej pestrosti oboch cintorínov poukazujú na najviac narušené lokality ľudskou činnosťou, ktoré poskytujú možnosti na zahniezdenie len malému počtu druhov. Na malom cintoríne je to spôsobené malou rozlohou, jeho umiestnením uprostred domovej zástavby a chudobnou vegetáciou. Veľký cintorín nemá takú rastlinnú rozmanitosť ako Zámocký park alebo Borník a dreviny sú sústredené iba na určitú časť jeho plochy.

Výsledky zistené na lokalitách Stupavy sú porovnávané nielen s neďalekou mestskou zeleňou Bratislavy, ale aj s podobnými lokalitami ďalších európskych miest.

Na štyroch parkových plochách mesta Stupava bolo zistených 35 hniezdiacich druhov. Kocian & Franeková (1993) zistili v rokoch 1990 až 1992 na troch parkových plochách v Bratislave (Sad Janka Kráľa, Botanická záhrada, Medická záhrada) 37 druhov hniezdičov. Tak isto ako v Stupave boli tu druhy Turdus merula (priem. 2,53 p/ha, 17,53% v Botanickej záhrade, 2,97 p/ha, 23,8 % v Medickej záhrade) a Serinus serinus (priem. 1,9 p/ha, 12,99 % v Botanickej záhrade) eudominantné. Okrem týchto dvoch druhov patrili k eudominantom Sturnus vulgaris, Sylvia atricapilla a Passer domesticus. Najvyššie hodnoty Shanonovho indexu zaznamenali v Sade Janka Kráľa, kde hniezdilo aj najviac druhov (32). Najvyššiu početnosť a denzitu zistili v rokoch 1997 až 1998 Polievková-Ličková & Kocian (2000) taktiež pri druhu Turdus merula (až 9,9 p/ha) na niektorých malých plochách mestskej zelene Bratislavy. V Stupave dosahoval tento druh najvyššiu denzitu na veľkom cintoríne (2,55 p/ha). Vo svojej práci hodnotili Polievková-Ličková & Kocian (2000) tiež hniezdne gildy, pričom zistili prevahu korunových hniezdičov, tak ako tomu bolo aj na skoro všetkých plochách v Stupave.

Niekoľko plôch mestskej zelene Bratislavy rôznej rozlohy a rôzneho rastlinného zloženia sledovala aj Vizyová (1984) v rokoch 1982 a 1983. Na skúmaných lokalitách zaznamenala 42 nidifikantov. Druhovo najpočetnejší bol Horský park (36 hniezdičov). Na týchto plochách bol rôzny počet eudominantných a dominantných druhov, ale na každej z nich patril k eudominantným druhom Turdus merula a okrem Horského parku aj Passer domesticus. V Stupave patril Turdus merula k eudominantom na každej ploche okrem malého cintorína. Najvyššiu hustotu hniezdiacich vtákov zistila Vizyová (1984), tak ako to bolo zistené aj v Stupave, na najmenšej sledovanej ploche – v Medickej záhrade (1,6 ha) a najmenšiu v Horskom parku (20,8 ha), čo je spôsobené tým, že malé rozlohy mestskej zelene spôsobujú vysoké hodnoty denzity vyskytujúcich sa druhov. Najvyššiu druhovú diverzitu a equitabilitu dosahovali ornitocenózy Botanickej záhrady (H' = 3,06 a E = 0,76). Najbližšie k tejto hodnote diverzity bol v Stupave Zámocký park (H' = 2,75). V Horskom parku a Pionierskej záhrade dominovali dutinové hniezdiče, Ondrejský cintorín, cintorín Kozia brána a Medická záhrada mali najväčšie zastúpenie hniezdičov využívajúcich koruny stromov a v Botanickej záhrade obsadzovali hniezdiče najmä krovinovú etáž.

Feriancová-Masárová & Kalivodová (2005) pozorovali v bratislavských parkoch a verejných priestranstvách 83 druhov vtákov, z ktorých 60 patrilo k hniezdičom. Zhodných 33 druhov hniezdičov bolo zaznamenaných aj v Stupave. Patrili k nim napríklad Picus canus, Certhia familiaris, Falco tinnunculus, Coccothraustes coccothraustes a Hippolais icterina. Zatiaľ čo v bratislavských parkoch Feriancová-Masárová & Kalivodová (2005) zistili hniezdenie druhu Corvus corone, v Stupave sa vyskytoval len druh Corvus cornix. Autorky ďalej uvádzajú aj hniezdenie Pica pica. V parkoch a cintorínoch poľskej Lublini je straka tiež charakteristickým hniezdičom (Biaduñ 2005). V Zámockom parku v Stupave sa síce nachádza hniezdo straky, jej hniezdenie však počas troch rokov nebolo zaznamenané.

Rusovskému parku sa v rokoch 1993 a 1994 venovala Müllerová (1996), ktorá tu hodnotila hniezdne ornitocenózy po kvalitatívnej aj kvantitatívnej stránke. Za oba roky tu zistila spolu 37 nidifikantov, z nich jeden bol eudominantný – Corvus frugilegus a tri druhy dominantné (Sturnus vulgaris, Corvus monedula, Parus major) a priemerné hodnoty druhovej rozmanitosti a vyrovnanosti boli H' = 2,97 a E = 0,79. V Stupave sa druhy Corvus frugilegus a C. monedula v hniezdnom období vôbec nevyskytovali. V Stupave mal najvyššiu hodnotu Shanonovho indexu Zámocký park (H' = 2,75), čo bolo menej ako v Rusovskom parku, ale hodnota vyrovnanosti tu bola väčšia (E = 0,83). Najviac hniezdiacich druhov patrilo k dutinovým hniezdičom (32,4 %), čo poukazuje na dostatok stromov s dutinami v Rusovskom parku. V Stupave dominovali dutinové hniezdiče iba na Borníku, pričom na ostatných lokalitách bola prevaha korunových hniezdičov.

Vo viedenských parkoch a cintorínoch sú časté insektivorné druhy ako napríklad Erithacus rubecula, Turdus philomelos, Sylvia atricapilla a Certhia brachydactyla (Holzer & Sziemer 2005). Drozd plavý bol v Stupave zaznamenaný ako hniezdič na všetkých plochách okrem malého cintorína a penica čiernohlavá bola každoročne zaznamenaná v Zámockom parku a na Borníku. Červienka však hniezdila len v parku a posledný rok aj na veľkom cintoríne, ale na oboch lokalitách patrila k subrecedentným druhom. Na rozdiel od parkov vo Viedni, kde hniezdil kôrovník krátkoprstý (Certhia brachydactyla), v Zámockom parku hniezdil v prvom roku druh Certhia familiaris. Kôrovníka dlhoprstého však Holzer & Sziemer (2005) uvádzajú ako bežný druh viedenských záhrad. Títo autori tiež označili druh Columba palumbus za vzácny druh viedenskej avifauny, zatiaľ čo v Zámockom parku bol tento druh subdominantný a hniezdil tu každý rok. Za charakteristický druh lublinských parkov a cintorínov ho považuje aj Biaduñ (2005).

V pražských parkoch Šťastný et al. (2005) zistili od 6 do 37 hniezdičov, pričom nižšie počty pozorovali v malých parkoch s prítomnosťou väčšieho pohybu ľudí. K početným druhom tu patrili napríklad Streptopelia decaocto (48 až 30,6 p/10 ha), Turdus merula (26 až 12,6 p/10 ha), Carduelis chloris (18,1 až 13,9 p/10 ha), Fringilla coelebs (11 až 4,8 p/10 ha), Parus major (11 až 6 p/10 ha). V Stupave na rozdiel od väčších miest nie je Streptopelia decaocto typickým druhom parkov. Vyskytuje sa hlavne v okolí budov a jej početnosť je v parkových plochách nízka (len 0,18 až 0,6 p/1 ha). Na cintorínoch tiež nebola zistená jej vysoká hustota (0,29 až 1,67 p/1 ha). Ďalšie tri spomenuté druhy však patrili k eudominantným aj v stupavských parkových plochách či cintorínoch. Na pražských cintorínoch bolo rovnako ako v Stupave zaznamenaných málo druhov hniezdičov (17, 16), ale vykazovali tiež vysokú denzitu, napr. Turdus merula a Phylloscopus collybita až 21,3 p/10 ha, Turdus philomelos 18,8 p/10 ha a Sylvia atricapilla 11,3 p/10 ha.

V parkoch Varšavy zistil Luniak (2005) 17 až 41 hniezdičov. Početné boli Sturnus vulgaris (12 až 18p/10 ha), Turdus merula (6 až 8 p/10 ha), Passer montanus (5 až 7 p/10 ha) a Parus major. V Stupave patril škorec k dominantným druhom Zámockého parku a Borníka, drozd čierny k eudominantným druhom na všetkých lokalitách okrem malého cintorína. Luniak (2005) považuje tiež druh Turdus philomelos za vzácny vo varšavských parkoch a Troglodytes troglodytes ako úplne absentujúci druh. V Stupave patril drozd plavý na dvoch lokalitách k dominantným a na jednej k subdominantným druhom a v Zámockom parku bolo zaznamenané hniezdenie aj orieška hnedého.

To, že je Falco tinnunculus bežným dravcom miest, ukazujú aj výsledky Feriancovej-Masárovej & Ferianca (1985a), ktorí uvádzajú jeho výskyt v piatich okresných mestách Západoslovenského kraja a dvoch okresných mestách Stredoslovenského kraja. Jeho hniezdenie vo viacerých biotopoch Bratislavy spomínajú vo svojej práci aj Darolová (1992), Feriancová-Masárová et al. (1993), výskyt na bratislavských sídliskách Chudinová & Brtek (1982), Országhová-Chudinová (1985) a Kalivodová & Máchal (1979) ho označujú za najbežnejšieho a najpočetnejšieho dravca Devínskej Kobyly. V Malých Karpatoch ho pozorovala aj Feriancová-Masárová (1997). Šťastný et al.(2005) ho označujú za dravca, ktorý sa najviac prispôsobil mestskému prostrediu a najpočetnejší je v centre Prahy (30 p/km²). Na sledovaných plochách Stupavy bol druh Falco tinnunculus zaznamenaný veľakrát, hniezdil vo veži kostola nachádzajúcom sa pri vchode do Zámockého parku. Jeden pár začal v roku 2007 hniezdiť v korune stromu na Borníku v starom hniezde, pravdepodobne v hniezde vrany, neskôr ho však opustil. Hniezdenie v stračom hniezde v extraviláne Bratislavy zistil aj Kaľavský (2009). Darolová (1992) pozorovala v rokoch 1983 – 1985 v Bratislave hniezdenie 245 párov tohto dravca v 153 hniezdach, pričom ich hustota sa pohybovala od 0,35 do 0,81 p/km². V súvisle zastavaných lokalitách sa ani jedno hniezdo nenachádzalo na strome. V súčasnom období v Bratislave a okolí zaznamenali 25 hniezd sokola myšiara Kaľavský & Fenďa (2009), Kaľavský et al. (2009) a v šiestich mestských častiach Bratislavy v roku 2009 43 hniezd Kaľavský & Pospíšilová (2010).

Na Borníku sa vyskytoval v r. 2007 jeden pár žlny sivej (Picus canus), ktorý tu hniezdil. Za veľmi zriedkavý druh ho označili Kalivodová & Máchal (1979) v oblasti Devínskej Kobyly. Naproti tomu Feriancová-Masárová et al. (1993) ho pozorovali ako nidifikanta vo viacerých biotopoch Bratislavy (lužné lesy, lesy malej rozlohy, aj v parkoch a cintorínoch).

V hniezdnom období sa na území Stupavy vyskytoval iba druh Corvus cornix, zatiaľ čo druh C. corone tu zaznamenaný nebol. Tak isto Chudinová & Brtek (1982) vo svojej práci o bratislavskom sídlisku Ružinov, a neskôr Országhová-Chudinová (1985) na sídliskách Ružinov a Dúbravka uvádzajú výskyt len vrany východoeurópskej. Neskôr už obidva druhy vrán pozorovali Feriancová-Masárová et al. (1993) vo viacerých biotopoch Bratislavy a Kalivodová & Máchal (1979) aj v oblasti Devínskej Kobyly.