Teplejšia klíma a najmä vplyv globalizácie uľahčujú expanziu nepôvodných druhov vrátane pavúkov. Do Európy prenikajú najmä teplomilné a tropické druhy, pričom zhruba jedna tretina pochádza z Ázie. V európskej faune pavúkov je dokumentovaný výskyt pomerne vysokého počtu inváznych druhov, viaceré z nich sú z čeľade snovačkovitých (Theridiidae). Tieto predstavujú až 10 % z 244 druhov vyskytujúcich sa snovačiek v Európe (Nentwig & Kobelt 2010, Helsdingen 2011). Neúmyselná introdukcia nových druhov je rýchlejšia aj vďaka likvidácii prirodzených bariér, pričom hlavnú úlohu má stále import tovaru. V podmienkach strednej Európy sa adaptované druhy pavúkov vyskytujú najčastejšie synantropne, kde je stabilnejšia a porovnateľne teplejšia klíma ako vo voľnej prírode. Z našej araneofauny je to napr. Scytodes thoracica (Latreille, 1802) alebo Dictyna civica (Lucas, 1850) (Krumpálová 2001). Iným príkladom je pred rokmi vzácny (Škapec 1992) a dnes expanzívny križiak Argiope buennichi (Scopoli, 1772), ktorý sa okrem antropogénnych biotopov bežne vyskytuje aj vo voľnej prírode (Énékesová et al. 2009).

Spoločne s novým údajom o výskyte Parasteatoda tabulata sa na území Slovenska stretávajú všetky štyri v Európe zaznamenané druhy rodu Parasteatoda: P. lunata (Clerck, 1757), P. simulans (Thorell, 1875), P. tabulata (Levi, 1980) a P. tepidariorum (C. L. Koch, 1841) (Gajdoš et al. 1999, Helsdingen 2011).

Domovinou P. tabulata bude pravdepodobne južná Ázia (Dondale et al. 1994). Paradoxne druh objavil a opísal Levi (1980) zo Severnej Ameriky (New York), pričom vzhľadom na preskúmanosť územia pochybuje, že by mohol byť doteraz prehliadaný. Pozornosti arachnológov mohol unikať aj vzhľadom na nízku atraktívnosť synantropných druhov (Blick et al. 2006). O tri roky neskôr bol v Japonsku opísaný druh Achaearanea nipponica (Yoshida, 1983), ktorý je považovaný za mladšie synonymum P. tabulata (Dondale et al. 1994, Platnick 2011). Antropogénnou činnosťou bol zavlečený do Nearktu a Európy. Rýchlosť šírenia je výrazná. Gromov ho v Poľsku prvý krát zaznamenal v roku 1997 a v súčasnosti je už považovaný za stabilný a bežný druh (Rozwalka 2006, Kupryjanowicz 2010). Okrem Slovenska sa vyskytuje v týchto európskych štátoch: Bulharsko, Česká republika, Nemecko, Poľsko, Rakúsko, Rumunsko, Rusko, Ukrajina (Helsdingen 2011), Litva (Alderweireldt & Van Keer 2006) a Švédsko (Jonsson 2007). Výskyt druhu je v tabuľke 1.

Často sa vyskytuje sympatricky s P. tepidariorum a P. simulans. Jeho areál výskytu môže byť oveľa rozsiahlejší, ako je doteraz známe z dôvodu značnej podobnosti s vyššie spomínanými druhmi (Dondale et al. 1994, Gromov 1997).

Na našom území bola snovačka P. tabulata prvýkrát nájdená na strednom Slovensku v železničnom podchode obce Strečno (1 ♀: 11. september 2009, N 49,1822076°, E 18,869513°, leg. J. Dolanský, det. P. Gajdoš). Ďalší jedinec bol zbieraný na východe Slovenska na stene rodinného domu v obci Iliašovce (1 ♂: 8. júl 2011, N 48,99346°, E 20,525414°, leg. et det. A. Šestáková) a na západnom Slovensku bol pozorovaný jeden samec v byte rodinného domu v obci Lužianky (1 ♂: 2010, N 48,366187°, E 18,034414°, det. P. Gajdoš, jedinec nebol zdokladovaný).

♀: celková dĺžka tela 4,63 mm; karapax dĺžka 1,63 mm a šírka 1,52 mm; opistozóma dĺžka 3,25 mm a šírka 2,95 mm; noha I: femur 3,15 mm; patela + tibia 2,99 mm; metatarzus 2,92 mm; tarsus 1,1 mm.

♂: celková dĺžka tela 3,44 mm; karapax dĺžka 1,55 mm a šírka 1,36 mm; opistozóma dĺžka 2,04 mm
a šírka 1,43 mm; noha I: femur 3,32 mm; patela + tibia 3,21 mm; metatarzus 3,1 mm; tarsus 1,02 mm. 

Kresbou opistozómy sa P. tabulata najviac podobá na druh P. tepidariorum, ktorý je o niečo väčší a svetlejší ako P. tabulata. Samice i samce P. tabulata majú kratší metatarzus I ako má P. tepidariorum, pričom medzi druhmi nebolo zaznamenané prekrývanie maximálnych a minimálnych hodnôt (Dondale et al. 1994). Samce P. tabulata majú porovnateľne užšiu terminálnu časť konduktora a embolus obkolesuje mebranóznu časť tegula. V porovnaní s ním majú samce P. tepidariorum a P. simulans konduktor širší, tupo zakončený apikálny koniec a embolus obkolesuje sklerotizovanú časť (Knoflach 1991, Dondale et al. 1994). Epigyna samice P. tabulata je plytká, s hranatým okrajom átria, pričom laterálne sa okraje mierne rozbiehajú. Tvar átria môže varírovať a pripomínať elipsovito rozšírenú epigynu P. tepidariorum, ktorá je ale hlbšia a má vyššie, úzke okraje. Pre spoľahlivú identifikáciu je preto najvhodnejšie určovanie na základe presvetlenej vulvy. Guľaté spermatéky u P. tabulata sú od seba výrazne vzdialené, zhruba o dvojnásobok ich priemeru. Pri P. tepidariorum a P. simulans nie sú spermatéky od seba až tak ďaleko a ich vzájomná vzdialenosť sa rovná maximálne 1-násobok ich priemeru.

V klimatických podmienkach strednej Európy je Parasteatoda tabulata synantropný druh, preferujúci slnečné strany múrov, alebo steny domov (Blick et al. 2006, Nentwig et al. 2011), čo potvrdili aj nálezy na Slovensku. Staršie juvenilné jedince a samice si robia takmer v strede siete charakteristický úkryt, otvorený smerom nadol, maskovaný kúskami pôdy, rastlín a zvyškami skonzumovanej koristi. Žiaden úkryt, resp. iba krátka rúrka, bola pozorovaná pri P. tepidariorum (Yoshida 1983, Moritz et al. 1988, Knoflach 1991, Dondale et al. 1994). 

Ďakujeme Mgr. Jaroslavovi Svatoňovi za potvrdenie determinácie a poskytnutie cennej literatúry.