Úvod

Mäkkýše majú pri hodnotení stavu prostredia a pri bioindikácii veľkú výpovednú hodnotu. Medzi mäkkýšmi sú viaceré druhy, ktoré indikujú niektoré vlastnosti územia a ekologické zmeny. Predovšetkým sú to reliktné druhy, indikujúce pôvodnosť a zachovanosť stanovíšť, endemické druhy, ktorých výskyt je viazaný na menšie územie so svojským vývojom, pralesné a močiarne druhy citlivé na zásah človeka a synantropné druhy poukazujúce na sekundárnosť biotopov (Šteffek 2008). Máloktorý zo živočíchov je tak silne spätý s podmienkami svojho životného prostredia, ako je to práve u mäkkýšov. Jednotlivé biotopy majú typické malakocenózy s vedúcimi druhmi, ktoré sú viazané na špecifický súbor ekologických podmienok. Súvisí to s tým, že väčšina druhov má vyhranené ekologické nároky, malá časť patrí k euryekným druhom, preto tvoria dobre diferencované spoločenstvá (Kroupová 1986). Bioindikačné prednosti terestrických mäkkýšov zosumarizoval Čejka (2006); v rámci strednej Európy patria mäkkýše medzi dobre preskúmanú skupinu živočíchov – najmä z pohľadu štruktúry spoločenstiev, rozšírenia a habitatových preferencií druhov, druhy vytvárajú dobre definovateľné spoločenstvá s úzkym vzťahom k špecifickým habitatom, väčšina suchozemských mäkkýšov strednej Európy sú drobné a málo pohyblivé živočíchy so silným prepojením na biotop, ktoré len veľmi pomaly prenikajú do priľahlých habitatov a zmeny v štruktúre malakocenóz odrážajú skôr dlhodobejšie trendy ako krátkodobé fluktuácie environmentálnych faktorov v prostredí. Obdobne Falkner et al. (2001) v práci o ulitnatých mäkkýšoch západnej Európy charakterizujú mäkkýše ako vhodnú skupinu pre hodnotenie environmentálnych zmien z viacerých dôvodov; ide o skupinu taxonomicky relatívne objasnenú, vo väčšine prípadov stačia na spoľahlivú determináciu vonkajšie znaky schránok, faunistické dáta sú dostupné pre väčšinu európskych krajín, rozličné druhy vykazujú rozpätie odlišných vlastností relevantných pre monitorovanie zmien v prostredí napr. vo vzťahu k recyklácii rastlinného materiálu v ekosystéme, k zmenám vo vlhkostných pomeroch, vodnom režime atď., mäkkýše vytvárajú dostatočne veľkú skupinu druhov, čo zaisťuje ich výskyt v rozličných podmienkach, vykazujú nízku mobilitu poskytujúc tak informácie o dlhodobých zmenách stanovištných podmienok. Indikačné vlastnosti mäkkýšov dopĺňa Ložek (1981, 1988); možnosť porovnania s fosílnym materiálom vo vápnitých uloženinách a tým podchytenie trendov vo vývoji spoločenstiev v najmladšej geologickej minulosti, jednoduché metódy zberu a konzervácie a možnosť vykonávať zbery prakticky po celý rok.

Na základe uvedeného, je možné mäkkýše považovať za vhodnú modelovú skupinu živočíchov pre hodnotenie stupňa narušenia územia, resp. jeho pôvodnosti a pre štúdium vývoja biotopov a krajiny. Určitou nevýhodou mäkkýšov je však ich všeobecná náročnosť na obsah vápnika v prostredí. Oblasti s nevápnitým substrátom sú obyčajne na mäkkýše chudobné, ba až sterilné, takže ich indikačná hodnota je tu obmedzená (Kroupová 1986). 

Materiál a Metódy

Skúmané územie

Predmetom záujmu bolo pohorie Bachureň, ktoré svojou rozlohou 124 km² patrí medzi menšie orografické celky Slovenska. Z hľadiska geomorfologického zaradenia patrí pohorie do Podhôlno–magurskej oblasti Vonkajších Západných Karpát (Mazúr & Lukniš 1986). Pohorie Bachureň je súčasťou geologicko–tektonickej jednotky vnútrokarpatského paleogénu s flyšovým charakterom (Biely et al. 2002). Samotná geologická stavba územia je málo pestrá. Dominantná časť pohoria je tvorená pieskovcami v absolútnej prevahe nad nevápnitými ílovcami, ostrovčekovito sa vyskytuje konglomerátový flyš. Druhým plošne najrozšírenejším typom hornín sú ílovce v absolútnej prevahe nad pieskovcami. Skupina hornín, pre mäkkýše najvýznamnejšia, má v pohorí Bachureň len ojedinelé zastúpenie. Jedná sa o dolomity z obdobia druhohôr (trias). Jediné miesto výskytu dolomitov je v JZ časti Bachurne na hranici s Braniskom.

Dominantným pôdnym typom pohoria Bachureň sú kambizeme v rôznych varietách. Rendziny a kambizeme rendzinové súvisiace s dolomitovým substrátom, sú rozšírené v JZ časti Bachurne na hranici s Braniskom.

Väčšia časť pohoria Bachureň spadá do chladnej klimatickej oblasti. Najvyššie položené miesta dosahujú dlhodobé priemerné ročné teploty v rozmedzí 2–4 °C a dlhodobé priemerné ročné zrážky 700–800 mm. Najteplejšia časť sa nachádza na východnej hranici pohoria v okolí Sabinova s priemernými ročnými teplotami 7–8 °C, priemerné ročné zrážky sa tu pohybujú v rozmedzí 600–700 mm (Lapin et al. 2002).

Z hľadiska fytogeograficko–vegetačného členenia spadá územie pohoria Bachureň do bukovej zóny, flyšovej oblasti a okresu Bachureň (Plesník 1995).

V zozname lokalít je uvedený kataster obce, typ biotopu, nadmorská výška a geografické súradnice. Skratky niektorých typov biotopov sú vysvetlené v metódach.

1. Renčišov, alúvium potoka, 680 m n. m., 49°6´3,6˝N, 20°56´29,5˝E

2. Nové – Uzovské Pekľany, alúvium potoka, 584 m n. m., 49°5´14,3˝N, 20°59´32,9˝E

3. Fričovce–Šindliar, alúvium potoka, 475 m n. m., 49°1´47,5˝N, 20°57´5,6˝E

4. Štefanovce, alúvium potoka, 595 m n. m., 49°2´ 39,8˝N, 20°58´3,5˝E

5. Uzovské Pekľany, alúvium potoka, 532 m n. m., 49°05´34,9˝N, 20°59´36,4˝E

6. Dubovica, alúvium potoka, 550 m n. m., 49°6´ 47,24˝N, 20°56´42,64˝E

7. Dubovica, alúvium potoka, 460 m n. m., 49°7´ 17,59˝N, 20°56´47,13˝E

8. Ďačov, alúvium potoka, 510 m n. m., 49°8´14,62˝N, 20°55´16,11˝E

9. Vysoká, alúvium potoka, 585 m n. m., 49°7´19,9˝N, 20°53´32,4˝E

10. Nižný Slavkov, alúvium potoka, 610 m n. m., 49°5´40,38˝N, 20°52´36,11˝E

11. Šindliar, alúvium potoka, 513 m n. m., 49°2´ 45,36˝N, 20°56´32,01˝E

12. Lipovce, zmiešaný les, 800 m n. m., 49°4´7,5˝N, 20°56´20,2˝E

13. Vyšný – Nižný Slávkov, zmiešaný les, 955 m n. m., 49°4´42,4˝N, 20°53´48,6˝E

14. Lačnov, zmiešaný les, 960 m n. m., 49°4´38,8˝N, 20°56´2,5˝E

15. Sabinov, listnatý les, 365 m n. m., 49°6´12,1˝N, 21°4´58˝E

16. Štefanovce, zmiešaný les, 605 m n. m., 49°2´ 35,6˝N, 20°58´4,1˝E

17. Hermanovce, zmiešaný les, 540 m n. m., 49°3´ 42,4˝N, 21°00´30,1˝E

18. Hermanovce, zmiešaný les, 680 m n. m., 49°3´ 2,9˝N, 20°59´23,3˝E

19. Uzovský Šalgov, listnatý les, 498 m n. m., 49°6´ 14,1˝N, 21°02´36,9˝E

20. Uzovský Šalgov–Močidľany, listnatý les, 460 m n. m., 49°5´10,2˝N, 21°03´13,5˝E

21. Uzovské Pekľany, listnatý les, 549 m n. m., 49°5´39,9˝N, 20°59´35,3˝E

22. Dubovica, zmiešaný les, 605 m n. m., 49°6´ 52,72˝N, 20°55´04,74˝E

23. Vysoká, ihličnatý les, 750 m n. m., 49°8´7,4˝N, 20°52´59,6˝E

24. Šindliar, mokraď, 515 m n. m., 49°2´45,87˝N, 20°56´30,37˝E

25. Dubovica, mokraď, 493 m n. m., 49°7´35,97˝N, 20°57´37,03˝E

26. Dubovica, mokraď, 545 m n. m., 49°7´20,59˝N, 20°56´0,73˝E

27. Ďačov, mokraď, 500 m n. m., 49°8´34,11˝N, 20°54´55,98˝E

28. Vysoká, mokraď, 700 m n. m., 49°8´1,74˝N, 20°53´24,98˝E

29. Uzovské Pekľany, pramenisko, 535 m n. m., 49°5´30˝N, 20°59´41,8˝E

30. Lačnov, pramenisko, 850 m n. m., 49°4´21˝N, 20°54´27,4˝E

31. Hermanovce, pramenisko, 516 m n. m., 49°3´ 33,5˝N, 21°0´39,4˝E

32. Nové–Hermanovce, pramenisko, 840 m n. m., 49°4´25,5˝N, 20°58´21,3˝E

33. Nižný Slavkov, pramenisko, 870 m n. m., 49°6´ 7,90˝N, 20°52´45,08˝E

34. Lipovce, dolomitové skaly, 795 m n. m., 49°4´ 4,7˝N, 20°56´22,3˝E

35. Lipovce, dolomitové skaly, 600 m n. m., 49°3´ 24,3˝N, 20°56´57,5˝E

36. Renčišov, pieskovcovo–zlepencové skaly, 843 m n. m., 49°4´44,8˝N, 20°57´44,6˝E

37. Renčišov, pieskovcovo–zlepencové skaly, 805 m n. m., 49°5´36,8˝N, 20°58´18,5˝E

38. Nižný Slavkov, pieskovcovo–zlepencové skaly, 690 m n. m., 49°5´57,7˝N, 20°52´10˝E

39. Vyšný Slavkov, TTP, 867 m n. m., 49°4´22˝N, 20°53´51,7˝E

40. Lačnov – Renčišov, TTP, 1071 m n. m., 49°5´ 21,8˝N, 20°55´25,9˝E

41. Lipovce, TTP, 914 m n. m., 49°4´32,6˝N, 20°57´ 50˝E

42. Dubovica, TTP, 785 m n. m., 49°6´19,4˝N, 20°56´ 41,6˝E

43. Lipovce, TTP, 685 m n. m., 49°3´5,7˝N, 20°58´ 1,6˝E

44. Hermanovce, TTP, 514 m n. m., 49°3´24,0˝N, 21°1´2,6˝E

45. Uzovský Šalgov, TTP, 430 m n. m., 49°5´0,1˝N, 21°3´25,1˝E

46. Dubovica, TTP, 565 m n. m., 49°7´24,39˝N, 20°56´13,97˝E

47. Vysoká, TTP, 621 m n. m., 49°7´28,2˝N, 20°53´ 24,3˝E

48. Nižný Slavkov, TTP, 775 m n. m., 49°5´29,8˝N, 20°51´45,6˝E

49. Nové, NDV, 789 m n. m., 49°5´6,2˝N, 20°58´43,3˝E

50. Uzovský Šalgov, NDV, 440 m n. m., 49°6´5,4˝N, 21°2´32,3˝E

51. Vysoká, NDV, 640 m n. m., 49°7´52,5˝N, 20°52´58,5˝E

52. Nižný Slávkov, NDV, 690 m n. m., 49°6´36,08˝N, 20°52´15,11˝E

53. Lačnov, NDV, 937 m n. m., 49°4´28,42˝N, 20°55´ 48,25˝E

54. Dubovica, intravilán, 430 m n. m., 49°7´40,2˝N, 20°57´3,4˝E

55. Renčišov, intravilán, 605 m n. m., 49°5´45,8˝N, 20°57´53,3˝E

56. Štefanovce, intravilán, 557 m n. m., 49°2´28,3˝N, 20°58´21,6˝E

57. Lipovce, intravilán, 549 m n. m., 49°3´10˝N, 20°57´3,7˝E

Metódy

V rokoch 2010–2011 boli v pohorí Bachureň vykonané odbery na 57 lokalitách (Čiliak & Šteffek 2013). Súbor lokalít zahrňoval rozličné typy biotopov s rozličným stupňom zmien, resp. intenzitou obhospodarovania. Najviac pozmenené biotopy predstavovali intravilány obcí. Ďalej boli predmetom záujmu trvalé trávne porasty (TTP) – intenzívne a extenzívne využívané lúky a pasienky, nelesná drevinová vegetácia (NDV), ktorá vo väčšine prípadov lokalít predstavovala opustené ovocné sady alebo stromovú a krovinovú vegetáciu na medziach opustených terasovitých políčok, lesy – listnaté, zmiešané, ihličnaté, alúviá (brehové porasty) vodných tokov, zahrňujúce ako zachovalé alúviá horných úsekov tokov, tak aj alúviá v strednej a spodnej časti tokov obklopené TTP a ornou pôdou, pieskovcovo–zlepencové a dolomitové skalné útvary vystupujúce na povrch, mokrade a prameniská. Práve niektoré skalné útvary predstavovali popri alúviách v horných častiach tokov ďalší príklad zachovalých biotopov – pieskovcovo–zlepencové sutiny v starom ochrannom lese, príp. dolomitové skaly v JZ časti pohoria. Opakom boli dolomitové skaly v blízkosti obce Lipovce. V dôsledku vykonania odberov v rôznych typoch biotopov s nerovnorodou štruktúrou bola použitá objemová metóda doplnená individuálnym zberom. Na jednotlivých lokalitách bola vytýčená reprezentatívna plocha s rozmermi 10 × 10 m. Z tejto plochy bola odobraná povrchová vrstva pôdy do hĺbky približne 3 cm a rastlinný materiál o objeme 12 litrov. V intravilánoch boli vykonané len individuálne zbery. Odbery boli spracované štandardným spôsobom – po dokonalom vysušení preosiate cez sadu sít s rôzne veľkými okami. Mäkkýše boli vyberané ručne pomocou pinzety, najmenšie frakcie boli prebrané pod binokulárnou lupou. Použitá nomenklatúra je v zmysle práce Horsák et al. (2010).

Výsledky a diskusia

Na 57 odberových miestach bolo zistených spolu 105 druhov mäkkýšov (Tab. 1). Z nich 7 patrilo medzi vodné druhy. Kompletný zoznam druhov zistených v pohorí Bachureň aj s lokalitami ich výskytu je uvedený v práci Čiliak & Šteffek (2013).

Pre hodnotenie stupňa narušenia územia boli zo zoznamu zistených druhov vybrané viaceré druhy, ktoré svojou prítomnosťou indikujú niektoré vlastnosti územia a ekologické zmeny. Jednalo sa o:

Reliktný druh Pupilla triplicata indikujúci pôvodnosť biotopov a zachovanosť stanovíšť.

Pralesné a močiarne druhy – druhy citlivé na zásahy človeka súvisiace s fragmentáciou porastov, odvodňovaním mokradí a v súčasnosti sú vplyvom človeka na ústupe. Z citlivých pralesných druhov boli v pohorí zistené Acicula parcelineata, Bulgarica cana, Macrogastra latestriata a z močiarnych druhov Vertigo angustior, Vertigo antivertigo, Vertigo substriata a Cochlicopa nitens.

Synantropné druhy – druhy poukazujúce na sekundárnosť biotopov a viažuce sa na blízkosť obydlí: Arion distinctus, Arion lusitanicus a Oxychilus draparnaudi. Do tejto kategórie boli zaradené aj mladoholocénne druhy, ktoré obsadzovali sekundárne vzniknuté biotopy – Cecilioides acicula a Xerolenta obvia.

Pri uvedených druhoch nás predovšetkým zaujímalo ich rozšírenie v pohorí a výskyt v jednotlivých biotopoch. Synantropné druhy boli zistené na ôsmich lokalitách (Obr. 1). Štyri z nich boli alúviá, jedna lokalita bola lesná, jedna lokalita predstavovala dolomitové skalné útvary. Tieto lokality mali spoločnú jednu vec – blízkosť obydlí. Synantropné druhy boli zistené aj priamo v intravilánoch dvoch obcí. Reliktný druh P. triplicata bol zistený na xerotermných dolomitových skalách. Najviac citlivých močiarnych druhov bolo zaznamenaných v mokradiach (2 až 3 druhy na každej lokalite). Na prameniskách boli zistené len druhy V. angustior a V. substriata. Jediné alúvium, kde nebol zistený žiadny citlivý druh, bolo situované v tesnej blízkosti obydlí. Na ostatných alúviách boli zistené aspoň dva citlivé či už močiarne alebo pralesné druhy. V prípade lesných lokalít, boli druhy z tejto kategórie zistené len v dvoch prípadoch. Spomedzi pieskovcovo–zlepencových skalných útvarov bola zaujímavá lokalita z centrálnej časti pohoria nielen kvôli prítomnosti citlivých druhov, ale aj svojou vysokou druhovou bohatosťou. Na lokalitách TTP bol v jednom prípade zistený V. substriata. Na základe uvedeného možno konštatovať:

Trvalé trávne porasty – tento typ biotopu vykazoval najmenšiu druhovú bohatosť, dominujú druhy otvorených biotopov a nenáročné mezofilné druhy. V dôsledku intenzívneho obhospodarovania chýbajú reliktné a citlivé druhy. Výnimku tvoria niektoré odľahlé, ťažšie dostupné vlhkejšie lúky a pasienky obklopené lesom so zníženým antropickým tlakom. Takéto TTP vykazovali najviac druhov, zistený bol V. substriata.

Nelesná drevinová vegetácia – po TTP lokalitách, druhý najchudobnejší biotop pohoria z pohľadu počtu druhov, dominujú nenáročné, mezofilné druhy. Napriek zníženej intenzite obhospodarovania oproti predošlému typu biotopu chýbajú reliktné a citlivé druhy. Na jednej lokalite bol zistený V. angustior.

Lesy – po TTP a NDV lokalitách prekvapujúco tretí druhovo najchudobnejší typ biotopu. Druhovo najbohatšie boli staršie, vlhké, zmiešané lesné porasty. Suché, mladé, listnaté lesy s jednou dominantnou drevinou boli druhovo aj počtom jedincov chudobné. Výnimku tvorila len lokalita, ktorá bola vďaka prítomnosti ušľachtilých listnáčov (javor, lipa) schopných viazať vápnik v ľahko dostupnej forme pre mäkkýše (Wäreborn 1969) druhovo aj abundančne najbohatšou lesnou lokalitou. Ihličnaté monokultúry boli na mäkkýše sterilné, zistené boli len 2 druhy nahých ulitníkov. Z 12 lesných lokalít boli len na dvoch lokalitách zistené V. substriata a M. latestriata. Hospodárske lesy bez padnutého mŕtveho dreva hostili chudobné malakocenózy bez citlivých pralesných druhov, opakom boli ochranné sutinové lesy.

Skalné útvary – biotop, v rámci ktorého bolo možné rozlíšiť dolomitové a pieskovcovo–zlepencové skaly. Dolomitové skalné útvary boli limitované vlhkosťou, čo sa prejavilo na druhovej bohatosti. Na lokalite situovanej v blízkosti obce Lipovce bol zistený druh X. obvia, obsadzujúci sekundárne vzniknuté biotopy. Kroupová (1986) uvádza, že veľká členitosť reliéfu a vysoká frekvencia skalných foriem ovplyvňuje malakofaunistické bohatstvo regiónu nielen prostredníctvom úzkeho kontaktu litosféra – biosféra, ale aj svojou nevhodnosťou pre akékoľvek obhospodarovanie človekom a z toho vyplývajúcou relatívnou zachovanosťou, čo dokazuje lokalita s dolomitovými skalami v JZ časti pohoria, kde bol zaznamenaný druh P. triplicata indikujúci zachovanosť lokality. Napriek tomu druhová bohatosť lokality nebola vysoká, čo však bolo spôsobené už spomenutou limitujúcou vlhkosťou. Z pieskovcovo–zlepencových skál bola najcennejšia lokalita predstavujúca starý, zachovalý, vlhký, jedľovo–bukový, sutinový les s vystupujúcimi bralami na povrchu. Zistené tu boli B. cana a V. substriata.

Prameniská – druhovo najbohatšie lokality, dominovali striktne lesné a mezofilné druhy, s výskytom citlivých močiarnych druhov. Zistené boli V. substriata a V. angustior.

Mokrade – spolu s alúviami najcennejší typ biotopu z hľadiska výskytu citlivých druhov. Na každej lokalite boli zistené aspoň 2 citlivé močiarne druhy. Po prameniskách a alúviách tretí druhovo najbohatší typ biotopu. Zaznamenané boli V. substriata, V. angustior, V. antivertigo a C. nitens.

Alúviá – v pohoriach ako je Bachureň nemajú malakocenózy vďaka nevhodnému substrátu príliš veľa možností pre svoj rozvoj. Malakofauna sa preto sústreďuje predovšetkým do brehových porastov v alúviách tokov. Zachovanosť tohto biotopu bola ovplyvnená najmä polohou samotného alúvia v rámci pozdĺžneho profilu toku a blízkosťou obydlí. Alúviá pozdĺž horných úsekov tokov (alúviá pozdĺž prítokov 1., 2. rádu) patrili medzi najcennejšie biotopy z pohľadu výskytu citlivých druhov. Na týchto alúviách boli zistené A. parcelineata, B. cana, M. latestriata, V. angustior a V. substriata. Tento typ alúvií bol aj druhovo bohatší v porovnaní s alúviami v spodnejších častiach tokov. Alúviá s redším lemom brehových porastov sú rozšírené predovšetkým pozdĺž strednej a spodnej časti tokov, kde sa po obidvoch stranách vyskytujú trvalé trávne porasty a orná pôda. Z citlivých druhov bol zistený na jednej lokalite len V. angustior. Viac tu boli rozšírené synantropné druhy – O. draparnaudi a C. acicula. Alúviá v pohorí svojou prítomnosťou zvyšujú diverzitu mäkkýšov. Výnimku tvoria len alúviá pozdĺž tokov, ktorých korytá boli výrazne upravené človekom (odstránený brehový porast).

Umelé biotopy (intravilány) – neposkytujú vhodné podmienky pre malakocenózy. Mäkkýše sa tu sústreďujú najmä v záhradách, parkoch a pri vodných tokoch. Ďalšie vhodné miesta sú živé ploty, cintoríny a rôzne obvodové múry, ktorých spojovací materiál je bohatým zdrojom vápnika. V malakocenóze obcí prevládali mezofilné druhy a druhy otvorených biotopov. Pozorované boli synantropné druhy A. lusitanicus a O. draparnaudi. Rozšírenie druhov ako je napr. X. obvia a C. acicula je potrebné brať v kontexte s činnosťou človeka – postupujú pozdĺž komunikácií a vyrúbanými plochami prenikajú až k úpätiu hôr. Centrálna časť pohoria je prevažne zalesnená a vhodné otvorené plochy sa vyskytujú najmä po jeho obvode.

Je však dôležité zdôrazniť, že veľkosť diverzity mäkkýšov (druhová bohatosť) na určitej lokalite nie je priamo úmerná jej pôvodnosti. Inak povedané, to, že na lokalite zistíme vysoký počet druhov ešte nemusí znamenať jej pôvodnosť, nenarušenosť a naopak. Súvisí to s úzkym prepojením mäkkýšov na ekologické faktory lokality, predovšetkým na vlhkosť, obsah vápnika v pôde a opade (napr. Wäreborn 1969, 1970, Waldén 1981). Oblasti s nevápnitým substrátom sú obyčajne na mäkkýše chudobné (aj v prípade, že by sa jednalo o málo pozmenené, nenarušené miesta), a preto je tu indikačný potenciál mäkkýšov obmedzený.

Obrázok 1. Rozmiestnenie skúmaných lokalít a výskyty citlivých a synantropných druhov v pohorí Bachureň. Kruhy predstavujú alúviá, trojuholníky lesné lokality, päťuholníky mokrade, šesťuholníky prameniská, kríže NDV, hviezdy skalné útvary, diamanty TTP a asterisky intravilány. Štvorce okolo niektorých symbolov znamenajú výskyty synantropných druhov na daných lokalitách. Veľkosti symbolov vyjadrujú počet zistených citlivých druhov na lokalitách (väčší symbol – vyšší počet citlivých pralesných a močiarnych druhov (0 až 3 druhy)). Na základe veľkosti je možné porovnávať len symboly v rámci jedného typu biotopu. Hranica pohoria Bachureň je vyznačená červenou farbou.

Tabuľka 1. Zoznam druhov zistených na 57 lokalitách v pohorí Bachureň. Nomenklatúra a poradie druhov je uvedené v zmysle práce Horsák et al. (2010).

Poďakovanie

Naša vďaka patrí Tomášovi Čejkovi za pomoc pri determinácii nahých ulitníkov a lastúrnikov. Výskum bol čiastočne podporený vďaka projektom IPA TUZVO č. 29/2010 a VEGA č. 1/1190/12.

Literatúra

Biely A, Bezák V, Elečko M, Gross P, Kaličiak M, Konečný V, Lexa J, Mello J, Nemčok J, Polák M, Potfaj M, Rakús M, Vass D, Vozár J & Vozárová A, 2002: Tektonická schéma slovenskej časti Západných Karpát; 1:2000 000. In: Miklós L. (ed.), Atlas krajiny SR. MŽP SR, Bratislava, SAŽP, Banská Bystrica. p. 75.

Čejka T, 2006: Use of terrestrial molluscs for bioindication of the impact of the Gabčíkovo hydraulic structures (the Danube river, Slovakia). Malakologický bulletin, http://www.mal–bull.blogspot.com, 14. 12. 2006.

Čiliak M & Šteffek J, 2013: Malakofauna pohoria Bachureň (východné Slovensko) [Malacofauna of the Bachureň Mts. (Eastern Slovakia)]. Malacologica Bohemoslovaca, 12: 1–13. Online serial at http://mollusca.sav.sk, 17. 1. 2013.

Falkner G, Obrdlík P, Castella E & Speight MCD, 2001: Shelled Gastropoda of Western Europe. Friedrich–Held–Gesellschaft, München, 267 pp.

Horsák M, Juřičková L, Beran L, Čejka T & Dvořák L, 2010: Komentovaný seznam měkkýšů zjištěných ve volné přírodě České a Slovenské republiky [Annotated list of mollusc species recorded outdoors in the Czech and Slovak Republics]. Malacologica Bohemoslovaca, Suppl. 1: 1–37. Online serial at http://mollusca.sav.sk, 10. 11. 2010.

Kroupová V, 1986: Krajinnoekologická charakteristika mäkkýšov Liptova. Acta ecologica, 11 (29): 1–120.

Lapin M, Faško P, Melo M, Štastný P & Tomlain J, 2002: Klimatické oblasti; 1:1000 000. In: Miklós L (ed.): Atlas krajiny SR. MŽP SR, Bratislava, SAŽP, Banská Bystrica. p. 95.

Ložek V, 1981: Měkkýši jako modelová skupina v ochranářském výzkumu. Památky a příroda, 6 (3): 171–178.

Ložek V, 1988: Měkkýši a změny prostředí. Památky a příroda, 13 (9): 547–553.

Mazúr E & Lukniš M, 1986: Geomorfologické členenie SSR a ČSSR. Časť Slovensko. Slovenská kartografia, Bratislava, 194 pp.

Plesník P, 1995: Fytogeografické (vegetačné) členenie Slovenska. Geografický časopis, 47 (3): 149–181.

Šteffek J, 2008: Využitie malakofauny v krajinnej ekológii. In: Wiezik M & Olah B (eds): Krajinnoekologický výskum. Vybrané teoretické a metodické aspekty. Vysokoškolská učebnica. TU Zvolen, Zvolen. pp. 113–130

Waldén HW, 1981: Communities and diversity of land molluscs in Scandinavian woodlands. I. High diversity communities in taluses and boulder slopes in SW Sweden. Journal of Conchology, 35: 351–372.

Wäreborn I, 1969: Land molluscs and their environments in an oligotrophic area in southern Sweden. Oikos, 20: 461–479.

Wäreborn I, 1970: Environmental factors influencing the distribution of land molluscs of an oligotrophic area in southern Sweden. Oikos, 21: 285–291.